9 smrteľných chýb tradičného školstva

Zdieľaj to s kamošmi a známymi

Vždy si si myslel, že so školou niečo fakt nie je v poriadku? Považoval si učenie za mučenie? Tradičná škola je naozaj hrozná inštitúcia. Niektorí sa z toho dostanú, ale takých je príliš málo.

Tu je zoznam 9 smrteľných chýb tradičného školstva, ktorými škola v skutočnosti hatí vzdelávanie:

 

9. Tradičná škola je inštitúcia s mocenským a autoritatívnym postojom k deťom.

Školy sú dnes síce menej prísne než v minulosti, ale základné predpoklady sa nezmenili. Deti síce fyzicky nebijeme, ale používame všetky ostatné silovo asertívne metódy:

Nespochybniteľná autorita učiteľa. Žiadna polemika ani diskusia. Skúšanie, verejné porovnávanie, chválenie, vyzdvihovanie úspešných na piedestál, trestanie, útočenie na neúspešných žiakov. Šikana a urážanie. Tvrdé tresty za nesplnenú prácu a odmeny za splnenú. Predpísané osnovy. Hodnotenie známkami, testy a súťaženie.

Zvyčajne nevyslovené posolstvo tradičného školského systému znie: “Ak v škole urobíš to, čo po tebe chceme, všetko bude v poriadku.” Ale nájdu sa aj učitelia, ktorí to otvorene povedia. Je to školstvo produkujúce poslušných gastarbeiterov.

Žiaci v škole sú otrávení. Túžba objavovať a učiť sa žiakovi bežne vydrží 6 týždňov. Odolný jedinec vydrží do Vianoc. Potom prestane mať školu rád, začne sa učiť mechanickým opakovaním to, čo treba na test a po teste to zabudne. Žiaka to trénuje len k poslušnosti a mechanickému vykonávaniu úloh.

Presne takto som sa v škole cítil aj ja, keď som bol malý. Mal som túžbu učiť sa, hrať sa, objavovať. Párkrát som si dal predsavzatie na začiatku roka, že budem makať. Ale vyhorel som. Na Vianoce som bol už hlboko otrávený. Nakoniec som sa prestal snažiť. Najhoršie však bolo, že som to považoval za moje vlastné zlyhanie a vyčítal som si to.

 

8. Učenie je spojené s pocitom enormnej úzkosti.

Nátlakové mechanizmy z predchádzajúceho bodu spôsobujú to, že učenie vyvoláva enormný pocit úzkosti.

Ohrozenie sa v škole valí z každej strany. Bežný študent veľakrát zažil strach z trestu za to, že sa niečo nedokáže naučiť. Takto tradičná škola dokázala spojiť učenie so stresom. U mnohých študentov preto vyvoláva učenie úzkosť, stres, napätie. Stresová reakcia sa spustí ihneď ako mozog študenta rozpozná závan hocičoho, čo pripomína učenie.

Pričom moderné štúdie ukazujú, že stres je najhorší nepriateľ učenia. Keď je človek vystresovaný, vyššie funkcie mozgu sú vypnuté. Nedokáže analyzovať, premýšľať, porovnávať. Ani učiť sa. Pretože mozog rieší holé prežitie.

Preto sa študenti vyhýbajú učeniu a neučia sa, ak nemusia. Učia sa najneefektívnejším spôsobom: papagájovaním čítaním nahlas bez hlbšieho porozumenia. Naspamäť, len na test.

Tresty sú prvý spôsob, akým tradičné školstvo doživotne zničí vzťah študenta k vzdelávaniu. Keď študent odíde zo školy, pravdepodobne sa nebude učiť už nikdy. Lebo učenie bude zviazané so stresom. Čo ohrozuje budúcnosť ľudí v modernom svete znalostnej ekonomiky. A znižuje kvalitu ich života.

Mne trvalo niekoľko rokov, kým som sa dostal cez tento enormný pocit stresu. Ešte počas strednej, ale študovaním vecí, ktoré zo školou nesúviseli. Dnes moje vzdelávanie už nie je nepríjemné. Baví ma učiť sa. Učenie patrí k môjmu životnému štýlu – bez ohľadu na ekonomický tlak.

 

7. Z túžby po učení stane zberateľstvo známok. Kvôli odmenám.

Ešte horšie než nátlakové metódy a všetky tresty sú odmeny za učenie.

Odmena je niečo v zmysle urob toto, dostaneš tamto. Na prvý pohľad to nie je nič zlé. Pretože kto by nechcel odmenu za dobrú prácu? Hviezdičky, jednotky, včeličky, pochvali. Čo je na nich také zlé?

Odmeny sú maximálne škodlivé pretože z vnútornej motivácie učiť sa urobia vonkajšiu motiváciu. Na začiatku roka má nejaký študent vnútornú motiváciu: učenie ho baví, vidí v ňom zmysel, nemusí byť príjemné, ale prijal ho za svoje. No lenže po dvoch mesiacoch odmeňovania za známky ho škola veľmi nezaujíma. Učí sa pre dobré známky, pre jednotky. Nie pre seba.

Takto sa z túžby učiť sa stane zberateľstvo známok. Takýto študent sa síce učí dobre, ale len kvôli dobrým známkam. Keby nemusel, neučil by sa. Posledný pocit zmysluplnosti vymizol.

Odmeny sú druhý spôsob, akým tradičné školy doživotne zničia vzťah študenta k učeniu. Takýto študent sa nebude učiť dobrovoľne, sám, vo voľnom čase. Pretože za to nedostane odmenu. Pretože nebude zvyknutý na vnútornú motiváciu, ani na to, že reálny prínos vzdelania pre život a prax prichádza v dlhodobom období.

Populárny je príbeh o programe pre znevýhodnené deti, ktorý rozvíjal matematické myslenie. Boli to zaujímavé a zábavné hry. Keď sa deti príležitosť, tak hrali – pred vyučovaním, cez prestávky, po vyučovaní. Bol to sledovaný program, mali tam psychológa. Ten si všimol, že v jednej triede deti prestali hrať tie hry.

Prečo opadol záujem? Šiel po tom a zistil, že pani učiteľka začala deťom dávať odmeny za hranie. Len blázon by hral cez prestávku alebo mimo vyučovania, keď to pani učiteľka nevidí a odmenu nedáva.

Keď niekto pracuje pre odmenu, urobí presne len toľko, koľko je na získanie odmeny nutné. Nechce riskovať zlý výsledok. Chce uspieť tak často a tak rýchlo ako je len možné. A to i nie morálnym spôsobom.

 

6. Škola a učenie = detská práca.

Chyba so zberateľstvom známok vedie k ďalšej smrteľnej chybe: Známka je pre dieťa odmenu rovnako ako je mzda odmenou za prácu dospelého. Práca a učenie sú úplne iné procesy. Stotožňovať ich je pomerne ľahké, no nesprávne.

Medzi prácou a učením sú 3 hlavné rozdiely:

1. Mzda za prácu je súčasť obojstrannej dohody. Prácou človek vytvára hodnoty za ktoré dostane zaplatené. Za mzdu následne uspokojuje jeho potreby. Fyzické, ako sú potreba, teplo, prístrešie, až po najvyššie ako je potreba estetických zážitkov. Lenže dieťa známkou neuspokojí žiadnu jeho potrebu. Akurát tak nebude potrestané.

2. Pri učení vznikajú nové mozgové asociácie. Pri učení sa vytvárajú nové asociácie v mozgu. Pri práci ide o používanie už vytvorených spojov. Logicky, učenie a práca si vyžadujú rozličné podmienky a pravidlá. Najnovšie výskumy mozgu dokazujú, že pod stresom je možné vydať nové vedomosti, ale nie naučiť sa nové. Požiadavkou pre učenie teda je bezpečná klíma. Na rozdiel od práce.

3. Dospelý má voľbu odísť, dieťa nie. Dospelý má možnosť vybrať si zamestnanie. Ak mu nevyhovuje, má možnosť pokúsiť sa to nejak ovplyvniť alebo proste odísť. Lenže dieťa takúto možnosť nemá. Bolo donútené navštevovať školu a učiť sa predpísané osnovy na základe nízkeho veku. (Nemyslím si samozrejme, že by deti nemali chodiť do školy, len by to malo fungovať ináč.)

Učenie a práca sú principiálne odlišné takže sa k ním treba postaviť ináč.

 

5. Škola potláča kritické myslenie.

Napriek všetkej slovnej podporu pedagógov sa väčšina študentov naučí vyhýbať kritickému premýšľaniu o svojich školských úlohách. Naučia sa, že ich práca v škole je získanie dobrých známok a že kritické myslenie je plytvanie časom a energiou. Správna odpoveď je v učebnici. Diskusia môže byť dokonca nebezpečná lebo učiteľ ju častokrát vníma ako útok na jeho osobu. Za čo študent draho zaplatí.

Škola tak komunikuje posolstvo je, že pre získanie dobrej známky je treba prijsť na to, čo učiteľ očakáva a povedať mu to. Nemusíš premýšľať. Nediskutuj. Stačí opakovať čo povie autorita.

A tak nanútená povinnosť a hrozba trestu prebijú a pochovajú otázku prečo. Vo výsledku žiak prestane rozmýšľať a bude mechanicky plniť školské úlohy.

 

4. Pocit nezmyselnosti a nejasný zmysel základného vzdelania.

K najhorším veciam na tradičnom vzdelávaní je všadeprítomný pocit nezmyselnosti.

Nezmyselnosť je problém hlavne na základnej škole. Základná škola nie je prípravou na povolanie, ani nenapĺňa záujmy detí. Nové informácie sú predkladané izolovane, bez súvislostí s informáciami z iných predmetov. A predovšetkým bez súvislostí so skutočným životom. Žiaci nevidia žiaden konkrétne prínos základného vzdelania pre ich život. Informácie nezlepšujú život ani neriešia problémy.

Povedať “budeš to potrebovať za 10 rokov” je priam geniálny spôsob ako znepriateliť vzdelávanie. Toto žiakovi ZŠ nič nepovie. Akurát bude znechutený. Nikoho nebaví robiť niečo nezmyselné.

Na strednej škole to je trochu lepšie. Študent si ju volí dobrovoľne. Na strednej sú študenti viacmenej rovnakých schopností a záujmov. Navyše, ak niekto správne neodhadol výber, má možnosť zmeniť školu a odísť. Na základnej táto možnosť nie je. Nezmyselnosť SŠ vyvolávajú osnovy, ktoré nesúvisia s praxou.

Žiaci a študenti nevidia vo vzdelávaní zmysel a pýtajú sa: “Na čo mi to bude?

A pýtajú sa správne.

 

3. “Zodpovednosť” sa vynucuje kontrolou.

Niektorí rodičia a učitelia na otázku, či kultivujú u detí zodpovednosť hovoria, že hlavne tým, že dôsledne dbajú na to, aby si dieťa plnilo povinnosti. To je chyba.

Príkazmi vychovávame k poslušnosti, nie zodpovednosti. Dohliadaním na plnenie zadaných úloh ku ktorým sa dieťa nemá právo akokoľvek vyjadriť vychovávame k poslušnosti. To platí doma i v škole. Takže tradičná škola vychováva k totálnej poslušnosti a poslúchaniu príkazov. Nie k zodpovednosti.

Zodpovednosť je vnútorný postoj. Nedá sa vynútiť. Jednať zodpovedne znamená niečo robiť pretože viem, že je to potrebné urobiť. Ale tiež niečo nerobiť ak to nepovažujem za správne a niesť dôsledky takého rozhodnutia. Zdrojom zodpovedného jednania je vnútorné stotožnenie s tým, čo robím.

Teda aby sme mohli od niekoho žiadať zodpovednosť, musí mať dotyčný možnosť vybrať si a urobiť nejaké rozhodnutie. Nadiktovať úlohy a silou vynútiť ich splnenie nevedie k zodpovednosti.

Výber by mal byť samozrejme v rámci určitých pravidiel a hraníc. Výber nie je medzi učením a ničnerobením. Ale medzi učebnicami, úlohami, dobou, poradím, alebo s kým.

 

2. Život je súťaž a preto sa deti musia naučiť obstáť v súťaži.

Život je súťaž a deti sa musia naučiť súťažiť s druhými. Je to zlé lebo to narušuje vývoj spolupráce a starostlivosti.

Sme sociálny druh silne vyvinutý k spolupráci. Deti chcú prirodzene pomáhať svojich kamarátov a dokonca i v škole nájdu spôsoby ako to dosiahnuť. Ale súťaživý systém hodnotenia a známkovania túžbu po spolupráci narúša.

Celé to súťaženie je zvrátené. Úspech jedného nutne prináša neúspech druhého. Buď ty alebo ja. Mať jednotku keď ostatní majú trojky a horšie známky je skvelý úspech. Čím horšie sú na tom ostatní, tým lepšie pre mňa. Takto sa deti učia vnímať druhých ako konkurentov. Nie ako na potenciálnych spolupracovníkov.

Počas ľudskej histórie sa deti a dospievajúci učili starať sa a byť nápomocnými pomocou interakcií s mladšími deťmi. Školský vysoko konkurenčný systém ich o tieto príležitosti ochudobňuje.

 

1. Školstvo je negatívny príklad paretového princípu.

Paretové pravidlo hovorí, že menšina správne vybraných činností vytvára väčšinu výsledkov. Najznámejší je pomer 80:20. Ale nejde o konkrétne čísla. Kľudne to môže byť 90/10, 99/1. Dôležité je, že existuje niekoľko rozhodujúcich vecí.

Platí to aj pre vedomosti. Väčšina vedomostí má nulovú užitočnosť. A len zanedbateľné percentá generujú takmer všetky výsledky.

Bohužiaľ, školstvo je negatívny príklad paretovho princípu. Vyučujú sa v ňom bezcenné a neužitočné vedomosti, zastaralé poznatky, teórie. Jednoducho tých 80% vedomostí, ktoré prináša 20% výsledkov. Vo výsledku niekto študuje od základnej po výšku 18 rokov a jediné, čo ho naučili je ísť robiť hranolkovača do McDonaldu.

 

Vieš, že… existuje aj alternatívne školstvo??

Alternatívne školy sú školy, ktoré uplatňujú alternatívne pedagodické koncepcie. Sú úplne iné od tradičných škôl vo všetkých základných systémových znakoch. Nebazírujú na bezduchom a tupom preberaní predpísaných vedomostí. Vznikli ako reakcia na nefunkčnosť tradičného školstva.

Kladú dôraz na rozvoj osobnosti dieťaťa, sebariadenie, zmyslupnosť, sebakontrolu, dobrovoľnosť, samosprávu a tvorivosť. Preto v nich nie je tradičné známkovanie, testovanie, striktné delenie na predmety, typické učebné osnovy, oddelenie detí podľa veku atď.

Chceš sa o alternatívnom školstve dozvedieť viac? Tak klikni sem >>

9 smrteľných chýb tradičného školstva

Zdieľaj to s kamošmi a známymi
Bezbolestné učenie

Bezbolestné učenie